Modrá vlna

Na začiatok jeden oznam: Pre tých, ktorí sú na novej diskusnej platforme Clubhouse a chceli by sa porozprávať o európskych témach naživo, som založil klub Modrá vlna. Už v najbližších dňoch chystám prvú debatu, takže ak tam ste, tak dajte „follow“ na klub Modrá vlna a platforma vás automaticky upozorní na nové podujatie, akonáhle ho naplánujem.

Únia, tak ako ju dnes definujú platné zmluvy, nedokáže účinne riešiť pandemické výzvy. Napriek tomu, že tieto výzvy sa týkajú celej EÚ vo viac-menej rovnakej miere, Komisia nemá právomoc prijímať výkonné opatrenia. Môže len „koordinovať“ aktivity členských štátov a prichádzať s návrhmi, ktoré by túto koordináciu podporili. Ale rozhodujú členské štáty, každý z nich s ohľadom na domácu politickú situáciu. A ak sa ich rozhodnutia časom ukážu ako zlé, ich politickí lídri bez zaváhania ukážu prstom na EÚ – predovšetkým na Komisiu - ako vinníka.

Takto sme napríklad dospeli k dnes už všeobecne prijímanému múdru – takzvanému mainstreamovému konsenzu – že EU to s vakcinačnou stratégiou zvrzala. Pričom to samozrejme platí len čiastočne a  len vtedy, ak pod „EÚ“ zahrnieme aj členské štáty. Je to konkrétny príbeh o fungovaní EÚ v rámci existujúcich európskych zmlúv vo veci, ktorá si vyžaduje pružné (a preto centralizované) rozhodnutia, ale Komisia ich nemôže urobiť.

Otázka znie, či sa tieto problémy nebudú v nejakej podobe opakovať aj pri zavádzaní tzv. vakcinačného  pasu.

Je zrejmé, že tak, ako v prípade spoločnej vakcinačnej stratégie bola na začiatku iniciatíva niektorých štátov (Nemecko, Holandsko, Francúzsko, Taliansko), aj v prípade vakcinačných pasov/certifikátov sú štáty, ktoré prevzali iniciatívu (Grécko, Cyprus, Dánsko, Španielsko, Portugalsko). Aj v tomto prípade snaha Komisie o spoločné riešenie znamená spomalenie procesu je potrebné nájsť konsenzus medzi členskými štátmi ktoré majú rôzne priority. Hrozí preto rovnaký výsledok: sklamanie a nesplnené očakávania vlád aj ľudí.

Zároveň je však dobré uvedomiť si, že pri vakcinačnom pase/certifikáte má celý problém nielen vnútroeurópsky, ale aj globálny rozmer: čím skôr bude mať Európa vlastný fungujúci systém digitálnych certifikátov zjednodušujúcich cestovanie v rámci EÚ, tým väčšia je pravdepodobnosť, že európske riešenie sa stane vzorom aj pre globálnu dopravu a turizmus.

To je dôležité, pretože približne štvrtinu objemu európskeho turizmu tvoria turisti z tretích krajín (v niektorých členských štátoch je tento podiel výrazne vyšší). Plus sú tu státisíce Európanov cestujúcich po svete.

Tak ako pri obchodných dohodách a ochrane osobných dát, aj tu má EÚ šancu definovať globálny štandard, ak bude konať rýchlo. Nie je to len vec prestíže: európsky štandard využívaný globálne by priniesol praktické výhody pre európske turistické destinácie aj európskych občanov cestujúcich do tretích krajín – menej zdržaní a komplikácií, rýchlejšie odbavenie a bezproblémové cestovanie kamkoľvek

Autor podcastu „Modrá vlna“ je nezávislým konzultantom v oblasti public affaires registrovaným v Belgickom kráľovstve. Myšlienky vyslovené v podcaste sú jeho vlastné a nemusia odrážať názory jeho klientov. Prípadná inzercia a platené oznamy sú v podcaste jasne označené.

Slovensko má od polovice januára novú šéfku Stáleho zastúpenia pri Európskej únii. Stala sa ňou veľvyslankyňa Petra Vargová. Pani Vargová pôsobila na zastúpení donedávna, konkrétne do júla minulého roku, ako takzvaná „dvojka“. V lete sa vrátila na Ministerstvo zahraničných vecí do Bratislavy a bola vymenovaná za generálnu riaditeľku sekcie európskej politiky. A bola by ňou doteraz, keby...

...keby sa na jeseň neuvoľnilo miesto šéfa našej európskej misie. Veľvyslanec Peter Javorčík, ktorý ju dovtedy viedol, bol totiž od 1. októbra vymenovaný za generálneho riaditeľa pre dopravu, energetiku, životné prostredie a vzdelávanie na sekretariáte Rady EÚ.

Že pán Javorčík odchádza, to sa samozrejme vedelo dlhšie. Ale zdá sa, že pán minister zahraničných vecí Korčok postavil pri hľadaní jeho nástupcu latku naozaj vysoko. A tak až začiatkom decembra oznámil, že postu sa ujme pani veľvyslankyňa Vargová. Či urobil dobré rozhodnutie, to nechám na vaše posúdenie. Krátko po jej návrate do Bruselu som ju totiž požiadal o rozhovor a ten vám teraz ponúkam.

Dozviete sa z neho niečo o tom, ako také „stále zastúpenie“ funguje a prečo je to naša najdôležitejšia diplomatická misia. Rozprávali sme sa aj o tom, ako pandémia ovplyvnila fungovanie európskych inštitúcií a tiež ako bude na Slovensku prebiehať konferencia o budúcnosti EÚ.

Prajem vám príjemné počúvanie.

Prvá epizóda roku 2021 je o sociálnych sieťach a digitálnych platformách a o tom, či majú byť prísnejšie regulované. Viaceré z nich totiž obmedzili - natrvalo alebo dočasne - komunikáciu amerického prezidenta a tým upozornili na svoj obrovský vplyv a moc.

Citovaným dôvodom pre naozaj výnimočné - a ako sa ukázalo, aj kontroverzné - rozhodnutie pozastaviť komunikáciu medzi svetovým lídrom číslo jedna a občanmi (a vlastne celým svetom) bol útok stúpencov Donalda Trumpa na Kapitol, sídlo amerického parlamentu. Ako v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedla spoločnosť Twitter: "(...) vyhlásenia prezidenta môžu rôzne druhy publika vnímať mobilizačne, vrátane podnecovania násilia (...). Po vyhodnotení jazyka v týchto tweetoch sme zistili, že tieto tweety porušujú Pravidlá glorifikácie násilia a používateľovi @realDonaldTrump by mali byť okamžite natrvalo pozastavené služby."

Tieto kroky veľkých sociálnych sietí a platforiem však znepokojili nielen pána Trumpa a jeho priaznivcov, ale aj ďalších svetových politikov, vrátane napríklad nemeckej kancelárky pani Merkel, francúzskeho ministra hospodárstva a financií Le Maire-a, ale kritické hlasy zazneli aj od eurokomisárov Bretona a Jourovej.

Európska únia sa dlhodobo snaží podriadiť fungovanie digitálnych platforiem pravidlám zohľadňujúcim aj verejný záujem. Európsky štandard pre narábanie s dátami užívateľov digitálnych služieb sa stal vzorom pre mnohé iné krajiny. Navyše, ako v prebiehajúcej diskusii zdôraznili eurokomisár pre vnútorný trh pán Thierry Breton aj podpredsedníčka Komisie pani Věra Jourová, Komisia v decembri zverejnila dva nové legislatívne návrhy o digitálnych službách a digitálnych trhoch.

Aby to bolo zaujímavejšie, zavolal som si aj hosťa. Je ním Daniel Duriš, jeden zo zakladateľov a zároveň hlavný konzultant spoločnosti Basta Digital. Daniel dlhé roky pracuje v oblasti optimalizácie pre vyhľadávače, venuje sa digitálnej analytike a automatizácii a integrácii dát. No jeho záber je v skutočnosti omnoho širší, pretože svoju prácu vníma v kontexte internetu ako fenoménu, ktorý ovplyvňuje fungovanie spoločnosti. A práve tento presah, táto jeho schopnosť vnímať vzájomné pôsobenie virtuálneho a reálneho sveta robí z Dana ideálneho partnera do tejto diskusie. 

Témou podcastu je dosiahnutá dohoda medzi Európskym parlamentom a Radou EÚ o sedemročnom rozpočte, Fonde obnovy a o mechanizme EÚ pre demokraciu, právny štát a základné práva. Bude však aj o tom, ako dva členské štáty, Maďarsko a Poľsko, túto dohodu vzápätí zablokovali v snahe vynútiť si ústupky týkajúce sa previazanosti eurofondov a dodržiavania pravidiel právneho štátu. Má takáto taktika založená na vydieraní ostatných šancu na úspech? Spolu sa na to pozrieme.

(...) Tento „riadny“ samit mal z môjho pohľadu dva vtipné momenty a jeden z nich súvisel práve s rozhodnutím predsedu Rady pána Michela zavolať v októbri európskych lídrov pre istotu hneď na dve stretnutia. Fínska premiérka Sanna Marin totiž na tom druhom už nevydržala a požiadala Michela, aby nabudúce „veľmi starostlivo zvážil“ (presne tento výraz údajne použila), kedy je treba zvolávať samity a kedy ich môže nahradiť videokonferencia. Zdôvodnila to zhoršujúcou sa epidemiologickou situáciou. Podobnú pripomienku údajne pánovi Michelovi tlmočila aj dánska premiérka Mette Frederiksen.(...) Prvý októbrový samit nemal byť vôbec v októbri, ale už v septembri. Pán Michel však musel termín posunúť, pretože po kontakte s človekom, ktorý testoval pozitívne na Covid-19, musel v súlade s belgickými pravidlami ísť do domácej karantény. Jasnejší signál, že epidemiologická situácia sa po dovolenkách zhoršila, asi ani nemohol dostať. Ale čomu by predseda Európskej rady predsedal, ak by sa jeho inštitúcia prestala schádzať? Videokonferencii? Každý politik v jeho situácii by chápal, že stretnutia jednoducho musia byť. Tak boli v októbri hneď dve.

(...) Lenže šéfky a šéfovia vlád nepatria k tým, ktorí nevedia, čo s časom, zvlášť vtedy, keď musia čeliť druhej vlne pandemického ochorenia. Diplomaticky formulovaná zdvorilá prosba, aby predseda Rady v budúcnosti „veľmi starostlivo zvážil“, či sa fakt treba stretnúť aj fyzicky, je v skutočnosti kritika: ten, kto takúto prosbu vyslovil, si totiž myslí, že aktuálne stretnutie bolo v tejto forme zbytočným zdravotným rizikom pre všetkých zúčastnených – zbytočným preto, lebo preberané témy svojou dôležitosťou jednoducho toto riziko nevyvažovali. Zvlášť keď krátko po začiatku samitu z neho narýchlo a nečakane odišla predsedníčka Európskej komisie pani Ursula von der Leyen. Dôvod: musela odísť do domácej karantény, pretože u jedného z jej spolupracovníkov test potvrdil koronavírus.

Menej diplomaticky by sa prosba o „veľmi starostlivé zváženie“ dala formulovať aj jadrnejšie: „To fakt kvôli tomuto sme sa sem museli na dva dni trepať, riskujúc pritom zdravie, zatiaľ čo doma zúri korona a my musíme riešiť všetky tie krízové štáby a opatrenia?! Nech ti nešibe!“

Veľa sa teraz hovorí o návrhu Európskej komisie na viacročný rozpočet plus balík pomoci pre krízou najviac zasiahnuté členské štáty. A keďže to vyzerá tak, že Slovensko by malo z tohto balíka dostať nejakých 8-10 mld EUR, tak sa všetci opatrne tešíme. Akože hurá, bude sa nám po kríze ľahšie dýchať, všetko zreformujeme, čo sa len bude dať, a to za peniaze niekoho iného.

No a ak je táto naša nová vláda len trochu lepšia od tej predošlej – čo nepochybne je, pretože tá predošlá bola ale fakt veľmi zlá, alebo povedzme to jemnejšie, veľmi unavená vládnutím – potom z takéhoto veľkého balíka dokážeme vyťažiť naozaj veľa. Hádam aj položiť základy pre prosperitu našej krásnej krajiny na najbližších hádam aj niekoľko desiatok rokov.

Čiže vidíme, ako vo väčšine médií aj u väčšiny politikov vládne akýsi opatrný optimizmus, ktorého zdrojom je to, že s takýmto veľkým balíkom peňazí pre Slovensko asi nikto nerátal. A to, že sme s ním nerátali, má asi dva hlavné dôvody.

Jednak nám je ako krajine myšlienka solidarity medzi štátmi cudzia a neveríme jej. Som hlboko presvedčený, že ak by tie kalkulácie, na základe ktorých nám tentokrát pripadli toľké miliardy, vyšli inak, povedzme tak, ako susednej Českej republike, ktorá do balíku vyčleneného na tie mimoriadne opatrenia ekonomickej pomoci viac prispeje, než z neho bude čerpať, zavládol by u nás rovnaký plač a škrípanie zubov, ako v kancelárii českého premiéra.

No a druhým dôvodom je to, že si ešte asi celkom neuvedomujeme, čo to vlastne znamená, keď na základe nejakých vybraných objektívnych kritérií a dát úradníci v Európskej komisii dospejú k záveru, že Slovensko bude fakt potrebovať veľa peňazí. To veru nemusí byť tak úplne dobrá správa.

V podcaste je použitý citát z rozhovoru Anny Žitnej Lúčaiovej s Katarínou Mathernovou, TA3 04/06/2020 link: https://bit.ly/2MuATnx

V tejto epizóde Modrej vlny sa spolu s právnikom Jakubom Joštom rozprávame o nedávnom rozhodnutí nemeckého ústavného súdu, ktorý obvinil Súdny dvor EÚ, že tento prekročil svoje právomoci, keď odobril program Európskej centrálnej banky na nákup dlhopisov členských štátov v roku 2015. Nemecký súd vo svojom rozsudku preto vyhlásil nález Súdneho dvora EÚ za neplatný na území Nemecka a zároveň poveril nemeckú vládu a parlament, aby dôkladnejšie preverili sporný program.

Toto rozhodnutie vyvolalo veľa otázok v celej Európe. Dá sa dnes ešte zmysluplne rozlišovať medzi fiškálnou a monetárnou politikou, ako to urobil nemecký súd, alebo má pravdu najvyšší európsky súd, keď hovorí, že takéto rozlišovanie by významne oklieštilo právomoci ECB a sťažilo/znemožnilo jej robiť si svoju prácu? Čo sa stane, ak Komisia začne “infringement procedure”, teda podá žalobu na Súdnom dvore EÚ proti Nemecku za porušenie zmlúv? Bolo by riešením vzniknutého konfliktu medzi nemeckou ústavou a európskymi zmluvami otvorenie európskych zmlúv? Aký typ dodatku k Lisabonskej zmluve by to teoreticky mohol byť?

S Jakubom sa však venujeme aj aktuálnemu nemecko-francúzskemu návrhu na vytvorenie Fondu obnovy pre európske ekonomiky zasiahnuté krízou. Keďže rozpočet EÚ z definície nesmie byť deficitný, rozprávame sa o tom, za akých podmienok si môže Komisia požičať peniaze na finančných trhoch a či prijatie dodatočného finančného bremena zo strany Nemecka nemôže znova niekto napadnúť na nemeckom ústavnom súde.

Kladieme si tiež otázku, ako sa má pri rokovaniach o novom Fonde obnovy zachovať Slovensko? Nemecko a Francúzsko totiž jedným dychom s Fondom obnovy spomenuli aj zmenu európskych pravidiel hospodárskej súťaže tak, že by umožnili vznik tzv. „európskych šampiónov“ – čo sú to zač a prečo súčasné pravidlá bránia tomu, aby vznikali? Má Slovensko podporovať takúto zmenu pravidiel, alebo má o nej vyjednávať – ak to druhé, potom čo by malo byť cieľom takéhoto vyjednávania zo slovenskej perspektívy?

Odpovede na všetky tieto otázky – a mnohé ďalšie – nájdete v podcaste Modrá vlna. Prajem príjemné počúvanie!

Témou dnešného podcastu je radostná oslava 70. výročia Schumanovej deklarácie, ale aj trochu vytriezvujúce pripomenutie slov ďalšieho z otcov európskeho projektu Jeanna Monneta, že „Európa bude ukovaná v krízach a bude súčtom riešení prijatých pre tieto krízy.“ V tejto epizóde Modrej vlny hovorím o tom, ako jedno z takýchto riešení ohrozuje samotnú existenciu jednotného európskeho trhu.

Jedným z opatrení Európskej komisie, ktoré má pomôcť členským štátom riešiť ekonomické problémy, je totiž aj uvoľnenie pravidiel štátnej pomoci. Lenže to so sebou prináša aj veľké riziká.

Menej zadĺžené štáty so silnými ekonomikami dávajú na štátnu pomoc “domácim” podnikom viac, než zadĺženejšie alebo ekonomicky slabšie štáty. Celková hodnota doteraz schválenej štátnej pomoci v 26 z 27 členských štátov Únie dosiahla zhruba 1900 miliárd. No viac ako polovicu tohto objemu tvorí štátna pomoc Nemecka, hoci nemecká ekonomika tvorí len štvrtinu tej európskej. Zároveň Nemecko, Rakúsko, Dánsko a Holandsko, ktoré majú najviac zdrojov, navrhujú ešte viac uvoľniť pravidlá.

Problémom nie je to, že Nemecko dáva veľa, ale to, že ostatní nemôžu dať toľko, koľko treba. V štátoch, ktoré teraz investujú do pomoci firmám menej, sa bankrotu nevyhnú ani inak zdravé podniky. To bude znamenať ďalšie oslabenie ich ekonomík a zvýšenie nezamestnanosti. A nemecké, rakúske a holandské firmy budú môcť po skončení krízy lacno nakupovať fungujúce závody svojich dnešných konkurentov v štátoch Južnej Európy.

Uvoľnenie pravidiel štátnej pomoci bez zabezpečenia rovnakej dostupnosti prostriedkov pre všetky členské štáty vážne destabilizuje nielen konkurenčné prostredie na vnútornom trhu Únie, ale v konečnom dôsledku aj menovú úniu, teda existenciu spoločnej európskej meny. Systém “zachráň sa kto môžeš” totiž spôsobí, že nožnice medzi Severom a Juhom Európy sa budú stale viac roztvárať.

Žiaľ, ocitli sme sa v situácii, kedy tí, ktorí majú peňazí dosť, zásadne odmietajú spoločné európske dlhopisy a zároveň nemecký ústavný súd tento týždeň zúžil mantinely pre Európsku centrálnu banku. A nielen Holanďania, ale v tohtotýždňovom komentári napríklad už aj bývalý slovenský premiér pán Dzurinda namiesto spoločného európskeho riešenia ponúkajú štátom v problémoch len povrchné moralizovanie o zodpovednosti za dlhy - akoby nechápali vzájomnú previazanosť európskych ekonomík.

Ak však riešenia formulované ako odpoveď na prebiehajúcu krízu spôsobia, že Sever Európy z nej vyjde ekonomicky ešte silnejší a Juh ešte slabší, oslabí to Európu ako celok. A to nie je ani v záujme tých najväčších a najsilnejších.

(Celý prepis nájdete na www.modravlna.eu)

Témou dnešnej epizódy je financovanie obnovy európskych ekonomík. A nebudem na to sám: moje pozvanie prijala pani Lívia Vašáková, ktorá vedie sekciu ekonomických analýz na Zastúpení Európskej komisie na Slovensku. Hovoríme o tom, aký veľký výpadok HDP v Európe aj na Slovensku spôsobí koronavírus a kde vziať peniaze potrebné na nový štart ekonomiky. Skúmame, či budú opatrenia, ktoré už boli prijaté na európskej úrovni, ale aj tie, ktoré sa ešte len pripravujú, dostatočné - a samozrejme hovoríme znova aj o kontroverznej téme spoločných dlhopisov, teda korona-bondov.

Peter Stach a Martin Jakubčo sa rozprávajú o tom, či by Európa mohla mať  cisára, či niekedy budeme súčasťou silnej európskej federácie, ale aj o tom, či Slovensko môže Európe ponúknuť aj niečo iné, ako „zdravý rozum“.

Pandémia zasiahla nielen naše individuálne životy, súkromné aj pracovné, ale aj celú európsku ekonomiku. A hoci starosť o zdravie a v tomto prípade aj životy je na prvom mieste, je dôležité hovoriť aj o európskej ekonomike ochromenej koronavírom. Nuž a práve ona je témou dnešného podcastu.

Všetky európske vlády sa dnes snažia viac-menej o to isté: „zamraziť“ svoje národné ekonomiky tak, ako boli pred rozšírením nákazy, a potom neskôr ich znovu naštartovať. To samozrejme nie je žiaden lacný špás. Vo Francúzsku sa napríklad vláda zaviazala zaplatiť 85 percent mzdy pracovníkov, ktorých firma neprepustí, ale skráti im namiesto toho úväzky. A vládni experti odhadujú, že 2 mesiace účinnosti tohto opatrenia budú vládu stáť zhruba 10 mld euro.

Európska komisia navrhla (a Európsky parlament tento týždeň už aj schválil), že doposiaľ nevyčerpané rezervy v štrukturálnych a investičných fondoch vo výške 29 mld eur sa použijú na, citujem, „výdavky na operácie na podporu kapacít reakcie na krízu“. K týmto 29 miliardám treba pripočítať ďalších 8, pretože čerpanie prostriedkov z týchto fondov vyžaduje určitú mieru spolufinacovania. Takže dokopy je tu balík 37 miliárd eur. Slovensko by z neho mohlo získať zhruba 2 a pol miliardy.

Popri európskom rozpočte je tu Európska centrálna banka. Tá slovami svojej prezidentky prisľúbila ďalšiu vlnu kvantitatívneho uvoľňovania likvidity pre banky v objeme 750 miliárd eur.

No a najnovším návrhom je využitie takzvaného Eurovalu, čiže Európskeho stabilizačného mechanizmu, v ktorom je k dnešnému dňu k dispozícii ďalších približne 400 miliárd eur. Z neho by Slovensko mohlo dostať necelé 2 miliardy.

Keď to všetko zrátame, tak na európskej úrovni v tejto chvíli je alebo onedlho bude k dispozícii takmer 1,2 bilióna eur – a to pre všetky členské štáty.

Na stole je ešte jeden návrh. Oficiálne je pod ním podpísaných zatiaľ 9 členských štátov, ale pokiaľ viem, zásadne ho odmietajú len štyri: Nemecko, Holandsko, Rakúsko a Fínsko. Týmto návrhom je vydanie spoločných európskych „korona-bondov“, teda jednorazová emisia spoločných európskych dlhopisov.

Oproti minulosti však nastal určitý posun: argumenty proti eurobondom začínajú byť technické („aj tak sa to nedá“) a časové („ešte nie je tá správna doba, urobme najprv všetko ostatné, a potom uvidíme“). Kategorické „nie“ sa vytratilo.

Aj v zápase o budúci sedemročný rozpočet Únie stoja proti sebe „sporivé“ členské štáty, ktoré chcú európsky rozpočet udržať v objeme jedného percenta hrubého národného dôchodku EÚ a na druhej strane tí ostatní, ktorí ho chcú posilniť. Predsedníčka Komisie pani von der Leyen pravdepodobne počíta s tým, že v jednom alebo druhom spore budú musieť štáty, ktoré sú čistými platcami do európskeho rozpočtu, ustúpiť. A zdá sa, že v takom prípade by bola radšej, ak by to bolo pri rozpočte.

11. marca oznámil americký prezident pán Donald Trump, že na najbližších 30 dní Spojené štáty americké pozastavia cestovanie z Európy do USA. V jeho príhovore odznela okrem iného aj veta: “Európska únia nedokázala prijať rovnaké bezpečnostné opatrenia a neobmedzila cestovanie z Číny a iných rizikových oblastí.”

Európa v krízových situáciách, ako je táto, nefunguje najlepšie. Je to ako s eurom: menová únia nebude nikdy dobre fungovať bez fiškálnej únie a európskeho ministerstva financií. Podobne schengenský priestor a s ním spojená sloboda pohybu po území celej EÚ nebude nikdy dobre fungovať bez federálneho orgánu výkonnej moci, ktorý dokáže nielen prijímať rozhodnutia, ale ich aj realizovať.

Len členské štáty môžu rozhodnúť o zákaze vstupu občanov tretích krajín postihnutých infekčným vírusom na územie Únie. Nemôže to urobiť ani pani Stella Kyriakides, komisárka zodpovedná za oblasť verejného zdravia a bezpečnosť potravín, ani predsedníčka Komisie pani Ursula von der Leyen, ani predseda Európskej rady pán Charles Michel. Máme zdieľaný schengenský priestor, v ktorom slobodne cestujeme, žijeme, študujeme a pracujeme – a teda aj prenášame vírusy – no nemáme jednu autoritu, ktorá by mohla svojím rozhodnutím obmedziť vstup ľudí prichádzajúcich z rizikových oblastí do tohto priestoru.

To, čo v súčasnom právnom rámci nedokončenej európskej federácie môže Komisia ako výkonný organ Únie robiť, to aj robí. Predsedníčka Európskej komisie pani Ursula von der Leyen, tieto aktivity rozdelila do akýchsi troch pilierov – jeden je zdravotnícky, druhý sa týka mobility a tretí ekonomiky. Všetko sú to však len podporné aktivity, ktoré majú pomôcť členským štátom, pretože na viac Komisia pri súčasných zmluvách nemá - ani právomocí, ani peňazí. To treba pripomenúť vždy, keď niekto začne kritizovať Brusel, že robí málo, alebo dokonca nič.

Koronavírus nám pripomenul, že práve v krízových momentoch sa ukazuje nedokončenosť celého európskeho projektu. Túto nedostatočnosť je potrebné odstrániť – v opačnom prípade o Európsku úniu pod tlakom nepriaznivých okolností skôr či neskôr prídeme. A to by pre Slovensko ako malý štát bola pohroma existenčných rozmerov.

No už dnes nás, teda Úniu, tí druhí berú ako jeden fungujúci celok. A od toho sa odvíjajú aj ich očakávania a nároky na nás. Treba len, aby sme sa s týmito nárokmi a očakávaniami stotožnili aj my sami.

Nový európsky ideál, ktorý sa formuje, sľubuje „Úniu, ktorá chráni“: chráni pred klimatickou zmenou, chudobou, nezamestnanosťou, nespravodlivosťou, hladom, nedostatkom energie, nelegálnou migráciou, monopolmi, globálnymi veľmocami, vojenskými hrozbami aj terorizmom... Realizácia tohto ideálu je však do veľkej miery závislá od verejných investícií do prísľubov, ktoré dáva. A prebiehajúce rokovania o európskom viacročnom finančnom rámci na najbližších sedem rokov naznačujú, že kontrast medzi ideálom a jeho realizáciou bude veľký – tak, ako vždy; tak, ako v každom ľudskom spoločenstve.

Udržať Únie pohromade pod tlakom veľkých zmien, ktoré prichádzajú, je možné len pri určitej miere pokrytectva pri prijímaní politických rozhodnutí - teda schopnosti uspokojiť aj niekedy protirečivé požiadavky členských štátov a ďalších záujmových skupín. Katastrofu môže odvrátiť len viera, že demokracia nám umožňuje rozsúdiť naše vzájomné konflikty na úrovni členských štátov aj ideologických táborov, pričom každá strana dostane menej, než by chcela.

Od dôvery medzi členskými štátmi Európskej únie závisí úspech európskych politík a vlastne celá jej budúcnosť.

Nedôvera voči európskemu projektu, európskym inštitúciám a ostatným členským štátom spôsobila, že Spojené kráľovstvo už nie je členom Únie. No jeho odchodom táto nedôvera nezmizla. V menšej alebo väčšej miere je prítomná v každom zo zostávajúcich 27 členských štátov. A bude mať vplyv na európske rozhodovanie o spoločných strategických prioritách a politikách.

Možno najlepšie ilustruje problém dôvery, respektíve jej nedostatku, príprava viacročného finančného rámca na roky 2021 až 2027. Podobným, v niečom možno ešte výraznejším príkladom nedostatku dôvery medzi členskými štátmi Únie je neexistencia európskej fiškálnej politiky a nedokončená banková únia. 

Nedôvera medzi vládami bráni nielen ďalšej integrácii Únie, ale napríklad aj dobrému fungovaniu jednotného trhu. V nedávnom rozhovore pre portál Politico to potvrdil aj bývalý eurokomisár Mario Monti, ktorý pripomenul, že členské štáty často porušujú dohodnuté trhové pravidlá, keď sa snažia zachovať národný záujem aj za cenu toho, že trh bude menej jednotný a viac fragnmentovaný. 

Európa musí čoraz častejšie čeliť silnejúcim tlakom zo strany dvoch veľmocí - USA a Číny. Žiaden z jej členských štátov, vrátane tých najväčších, nie je schopný týmto tlakom čeliť osamote. To, v čom dokáže Únia s týmito dvomi veľmocami držať krok, je veľkosť ekonomiky. Ale aj to platí len za predpokladu, že skutočne bude existovať jedna európska ekonomika, jeden fungujúci spoločný trh, ktorý bude porovnateľný s trhom v USA alebo Číne. Dnes je však európsky ekonomický priestor ešte stále rozdrobený.

Možno by preto nezaškodilo, ak by sme niekedy skúsili viac rozmýšľať o sporných témach alebo dôležitých rozhodnutiach nie z uhla úzkeho národného záujmu, ale položili si skôr otázku, ako to-ktoré rozhodnutie ovplyvní európsky záujem. Lebo ten náš je v ňom obsiahnutý už z definície.

Čo má Marián Kočner spoločné s plynovodom Nord Stream 2? Je to schopnosť Spojených štátov amerických účinne zablokovať prístup nielen osôb, ale aj firiem a dokonca celých krajín, do globálneho finančného systému. Tomuto typu sankcie dnes nedokáže čeliť ani malé Slovensko, ani žiaden veľký členský štát Európskej únie, dokonca ani Únia ako celok.

Tento podcast je o jednom z menej viditeľných nástrojov americkej globálnej politiky – o sankciách. Kočner aj Nord Stream sú len dva z mnohých príkladov jeho použitia.

Americký dolár je hlavnou svetovou rezervnou menou a vďaka tomu je zároveň väčšina svetového finančného systému pod americkou kontrolou.

V posledných rokoch sa zdá, že americká vláda začala používať ekonomické sankcie už nielen ako jeden z nástrojov diplomacie, ale NAMIESTO diplomacie. Na rozdiel od minulosti už nepovažuje za potrebné koordinovať postup so spojencami, ani sa snažiť o podporu ďalších veľmocí na pôde Bezpečnostnej rady OSN.

Nadužívanie sankcií však má svoje dôsledky, najmä vtedy, ak komplikuje obchod, nedá sa predvídať, alebo vytvára zásadné prekážky vo svetových finančných tokoch. Vedomie, že Spojené štáty môžu kedykoľvek odstrihnúť ktorýkoľvek štát od svetového finančného systému, že môžu efektívne zablokovať nielen jeho zahraničný, ale aj domáci obchod, je znesiteľné len vtedy, pokiaľ je sprevádzané dôverou, že túto svoju moc nebudú zneužívať na dosahovanie vlastných politických cieľov.

Na riziko jednostranného využívania sankčných mechanizmov ako nástroja zahraničnej politiky USA upozornil okrem iného aj bývalý americký minister financií pán Jacob Lew v roku 2016 v prednáške pre Carnegieho nadáciu.

Vo svetle krokov administratívy prezidenta Donalda Trumpa nielen voči krajinám ako Irán a Čína, ale aj voči európskym spojencom USA, sa zdá, že podobne ako v obrane, aj v oblasti finančných tokov by mala Európa začať rozmýšľať o tom, ako posilniť svoju suverenitu.

Členské štáty posilňujú svoj vplyv v Komisii

Úradníci Komisie sa boja, že kabinety nových komisárov obsadili ľudia, ktorí prišli z diplomatických služieb členských štátov, alebo z politických strán, ktoré týchto komisárov nominovali. Podľa niektorých z nich tým utrpí nadnárodný a nadstranícky záujem EÚ.

To, čo sa udialo v kabinetoch nových komisárov a reakcia „nevolených úradníkov“ Komisie však otvára zaujímavú a zmysluplnú debatu o fungovaní Únie a jej inšitúcií a o tom, či tu náhodou nie je priestor na zmenu.

Vlády členských štátov navrhujú komisárov, ale nemusia pritom formálne rešpektovať výsledok volieb. Zároveň však členské musia brať do úvahy to, že navrhovaná Komisia musí získať dôveru väčšiny poslancov v Európskom parlamente – a tí sú zvolení v priamych voľbách. Poistkou, ktorá chráni európsky záujem, je teda EP. Táto poistka sa však aktivuje až v kritických situáciách – a otázka teda je, či by nebolo dobré takýmto hraničným situáciám predchádzať.

Jedným riešením by mohlo byť posilnenie postavenia európskych politických strán. Tu sa dostávame napríklad aj k neustále sa vracajúcej debate o celoeurópskych kandidátkach. Ďalšie nástroje by mohli zahŕňať napríklad schvaľovanie národných kandidátiek do eurovolieb orgánmi európskych politických strán, a/alebo umožnenie účasti v eurovoľbách len pre európske politické strany, resp. pre také strany v členských štátoch, ktoré sú členmi európskych politických strán. Príležitosť na diskusiu o týchto témach bude na pripravovanej Konferencii o budúcnosti Európy, ktorá by sa mohla stať odrazovým mostíkom pre ďalší veľký skok vpred smerom k ďalšej európskej integrácii.

Čína a Európa

Za posledné desaťročie získali čínske štátne firmy podiely v trinástich európskych prístavoch, od Rotterdamu a Antverp na severe až po aténsky prístav Pireus na juhu. Investície do modernizácie prístavov sú súčasťou Morskej hodvábnej cesty pre 21. storočie a tá je zase jednou z dvoch vetiev čínskej dlhodobej expanznej iniciatívy nazvanej Jeden pás, jedna cesta. Jej druhou vetvou je Ekonomický pás Hodvábnej cesty, ktorý má ambíciu rozvíjať pozemnú obchodnú infraštruktúru prepájajúcu Čínu a Európu. Investície do železníc a diaľnic, ktoré Čína sľubuje predovšetkým malým štátom Západného Balkánu, sa v týchto krajinách stretávajú s nadšením.

Lenže čínske štátne firmy neinvestujú len preto, aby dosiahli zisk, ale najmä preto aby Čína získala kontrolu a vplyv. Až desať členských štátov EÚ zo Strednej a Východnej Európy, vrátane Slovenska, sa prihlásilo k formátu spolupráce s Čínou nazvanému 17+1. Ďalších 6 štátov sú štáty Západného Balkánu a v apríli minulého roku sa pridalo aj Grécko. Memorandum o vzájomnom porozumení o Iniciatíve Pás a Cesta však podpísali s Čínou aj Rakúsko, Portugalsko, Luxembursko a Taliansko.

Riziká čínskych investícií si uvedomila už aj Európska komisia, ktorá v septembri 2017 navrhla nariadenie o preverovaní priamych zahraničných investícií do Únie. Toto nariadenie vytvára základ, na ktorom sa bude možné formulovať jednotný postoj Únie voči zahraničným investorom. A v prípade veľkých hráčov ako Čína umožní výmena informácií vyskladať si z jej investícií v jednotlivých členských štátoch celkový obraz o dlhodobých zámeroch a cieľoch tejto veľmoci vo vzťahu k Únii.

Čína môže byť obchodným aj investičným partnerom, ale len pre toho, kto ju dokáže prinútiť k tomu, aby dodržiavala dohodnuté pravidlá a konala transparentne. Či takýmto partnerom Číny môže byť Európska únia, to sa ukáže v najbližších rokoch. Ale že ním nemôže byť žiaden z jej členských štátov samostatne, to vie už dnes Nemecko aj Francúzsko a bolo by dobre, keby si to uvedomili aj v Taliansku, Maďarsku a najmä na Balkáne.

„Európsky ekologický dohovor“ nie je ničím menším, ako návrhom novej spoločenskej zmluvy medzi občanmi a štátom, medzi členskými štátmi a Úniou, medzi občanmi a Európou.

Prechod na klimaticky neutrálnu ekonomiku je v niečom podobný prechodu z plánovanej na trhovú ekonomiku, ktorý Slovensko ešte ako súčasť československej federácie absolvovalo začiatkom deväťdesiatych rokov. Tak ako pred tridsiatimi rokmi, aj teraz mnohé pracovné miesta zaniknú a ľudia, ktorí ich vykonávali, sa budú musieť naučiť robiť niečo iné. Mnohé veci, ktoré sú dnes lacné a široko dostupné, zdražejú a budeme si ich môcť dovoliť kupovať menej často – potraviny, oblečenie, elektronika, doprava, stavebný materiál, vlastne všetko. Prechod na trhovú ekonomiku by v 90. rokoch nebol možný bez toho, aby väčšina občanov rozumela tomu, prečo to bolo treba urobiť a súhlasila s dočasným „uťahovaním opaskov“ – a presne to isté platí dnes o prechode na bezuhlíkovú ekonomiku.

„New Deal“ amerického prezidenta Roosevelta z tridsiatych rokov minulého storočia vo svojich dôsledkoch rozšíril hranice pôsobnosti americkej federálnej vlády a posilnil jej inštitúcie. Rovnaký potenciál sa skrýva aj v Európskom zelenom dohovore - vďaka svojmu charakteru zásadnej transformácie ekonomiky a celej spoločnosti môže definovať jadro Únie a oddeliť ho od jej periférie.

V tomto jubilejnom 10. vydaní Modrej vlny sa opäť venujem francúzskemu prezidentovi pánovi Macronovi, tentokrát jeho vyjadreniam o Severoatlantickej aliancii, európskej bezpečnosti a budúcnosti Európy vôbec.

Úvahy pána Macrona o týchto témach vyvolali veľkú pozornosť politikov aj komentátorov a šum neutíchol ani po takmer dvoch týždňoch od ich zverejnenia v britskom časopise The Economist. Rovnako dlho mi trvalo, kým sa mi podarilo aspoň ako-tak si utriasť vlastné myšlienky, aby som mohol urobiť tento podcast.

Celý text rozhovoru časopisu Economist s pánom Macronom nájdete tu: https://www.economist.com/europe/2019/11/07/emmanuel-macron-in-his-own-words-english

Zamyslenie nad rozširovaním Únie smerom na Balkán a nad dôvodmi, ktoré viedli Francúzsko k tomu, aby  zablokovalo začatie predvstupových rozhovorov medzi EÚ na jednej strane a Severným Macedónskom a Albánskom na strane druhej. Ale tiež nad tým, prečo majú politici na Slovensku opačný názor, ako francúzsky prezident a ako v podpore balkánskeho rozširovania vládne vzácna zhoda medzi vládou, opozíciou a prezidentkou.

Najprv sa ešte pár vetami vrátim k procesu vytvárania novej Európskej komisie – nielen preto, že som to minule sľúbil, ale aj kvôli tomu, že verejné vypočúvania navrhnutých kandidátov na eurokomisárov v Európskom parlamente sú v plnom prúde a to tiež stojí za niekoľko poznámok.

Druhou témou, ktorej sa dnes budem venovať, je výber sídla Európskeho orgánu práce. Niektorí si možno pamätáte, že v júni Rada EÚ rozhodla, že sídlom tejto novej európskej agentúry bude Bratislava. Minulý týždeň však prišla pani europoslankyňa a predsedníčka výboru Európskeho parlamentu pre zamestnanosť a sociálne veci Lucia Ďuriš Nicholsonová so správou, že niekto by nám vraj chcel túto agentúru vziať. Každý, kto sa narodil medzi Tatrami a Dunajom, musel pri pri čítaní jej vyjadrení pocítiť donebavolajúcu nespravodlivosť voči nášmu malému, ale húževnatému národu – a preto som sa rozhodol celú kauzu podrobnejšie preskúmať.

V podcaste sú použité úryvky z dvoch videomateriálov:
TV Pravda: https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/527646-prestizna-agentura-by-mala-zostat-v-bratislave/
TV Markíza: https://www.youtube.com/watch?v=D53XsifMgco

Bruselom v týchto dňoch a týždňoch najviac hýbu dve témy: Brexit a zostavovanie novej Európskej komisie. Ja som zatiaľ pevne odhodlaný vyhýbať sa téme odchodu Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z EÚ a preto dnešné vydanie Modrej vlny celkom prirodzene a logicky venujem práve rodiacej sa Komisii.

Takže, po letnej prestávke vás ešte raz srdečne vítam pri počúvaní Modrej vlny a dúfam, že vás moje dnešné rozprávanie zaujme.

Možno si niektorí z vás všimli vyhlásenie amerického prezidenta pána Trumpa o tom, že americké vína sú lepšie, ako francúzske. Od človeka, ktorý je známy tým, že nepije nielen víno, ale žiaden alkohol, to na prvé počutie môže znieť trochu, čo ja viem, zvláštne.

Ale tento výrok má svoju logiku v kontexte nového francúzskeho zákona o zavedení digitálnej dane a vlastne úplne bytostne súvisí s európskou politikou, s rastúcimi ambíciami Európskej únie na medzinárodnej scéne, ale aj s tým, ako tieto ambície niekedy predbiehajú schopnosť členských štátov uprednostniť spoločný záujem pred tým vlastným.

Aj tentokrát sa môžete tešiť na tri bloky o troch zaujímavých témach. V prvom bloku sa ešte raz vraciam k voľbe predsedníčky Európskej komisie, ktorá prebehla v Európskom parlamente minulý týždeň v utorok a nahlas rozmýšľam, aký je mandát Ursuly von der Leyen na najbližších päť rokov, čiže inými slovami – komu a čím sa zaviazala a čo s tým teraz.

V druhom bloku sa venujem téme právneho štátu. Bola to táto téma, ktorá holandského socialistu pána Timmermansa pripravila o šancu postaviť sa na čelo Európskej komisie – no a napriek tomu dosluhujúca Komisia predstavila práve teraz návrh novej série opatrení na posilnenie právneho štátu v Únii – pravdepodobne pripravený práve pánom Timmermansom. A aby to nebolo málo, v prvých rozhovoroch po svojom zvolení aj sa k tejto téme vyjadrila budúca šéfka Komisie.

Nuž a posledný blok patrí otázke poslucháča. Áno, stránka anchor.fm/peter-stach umožňuje vám, poslucháčom, nahrať otázku alebo odkaz pre Modrú vlnu. A ja som veľmi rád, že vďaka tomu získava táto show aj prvok interaktivity a z môjho monológu sa stáva dialóg. Tá dnešná otázka sa týka reformy európskych inštitúcií.

O európskej parlamentnej matematike v súvislosti s hlasovaním o návrhu postaviť na čelo Európskej komisie nemeckú ministerku obrany Ursulu von der Leyen. O tom, čo kvalifikuje politika na top funkciu v EÚ. A nakoniec odpoveď na otázku poslucháčky.

V dnešnom vydaní Modrej vlny budem hovoriť o personálnych návrhoch na top pozície v EÚ, na ktorých sa dohodli lídri členských štátov, o tom, v čom bol problém a ako sa vyriešil a tiež aká bola hra Slovenska a prečo dopadla tak, ako dopadla. Vrátim sa aj k prvým dvom pracovným cestám pani prezidentky Čaputovej, ku spôsobu, akým ich zarámcovala a čo nám tým chcela povedať. A budem hovoriť aj o reakciách na môj status o hlavnom meste, ktorý som o návšteve pani prezidentky v Bruseli napísal na fejsbúk.